MinaHarker

plačlivá Mozartova

Lacrimosa, synonymum dokonalosti.  

po dlhšej dobe som si dnes upratala stôl. všetky tie papiere a knihy. našla som pod nimi omrvinky a nejaké ústrižky. spomenula som si presne na okamih a deň, z ktorého tie ústrižky pochádzajú. omrvinky sa tam nahromadili asi časom, ale tie ústrižky mi pripomínajú čosi konkrétne. spomienka na chvíľu spred pár týždňov. hlúpe ústrižky, ale zanechali za sebou čudné pohnutie. ako sa ten čas ženie, alebo také čosi. dni sa krátia. každý ďalší deň je kratší, mám pocit.

boli sme v kine. hoci som to videla asi pred mesiacom? vlastne si už ani netrúfam odhadnúť, kedy to bolo! strácam kontrolu nad časom. bola som z toho očarená a povedala som si, že to musím vidieť aj v kine. tak a dnes to dávali. zišiel sa na to celkom slušný počet ľudí, nezvyčajne. zo dvadsať nás bolo snáď určite. nadobúdam zvláštny pocit, keď je v kine tak veľa ľudí, zvyčajne chodí len zopár a niekedy sme len dvaja a nepremieta sa. 
páčila sa mi tá kamera dohora, hudba a dokonalé zábery nebeské i pekelné. stromy a kvety a voda a listy a krásna Jessica. a nahlas vyslovené myšlienky obyčajných smrteľníkov, nemý úžas nad podstatou existencie (a nielen ľudskej) a svetlo na konci tunela. zábery, hudba, zimomriavky. a nebo, kde sa raz všetci stretneme. hádam. páčilo sa mi, ako brad stvárnil rolu jemne despotického otca a sean vie svojím dokonale znechuteným výrazom prejaviť odpor k dnešnému svetu. len si stále neviem vybaviť, kde bola Irene Bedard. keď to skončilo, spoza nás sa ozývalo samé "konečne!" ani medveďovi sa to veľmi nepáčilo. filmy tohto druhu odteraz pozerám len sama. 

dnes som zistila niekoľko podstatných vecí. okrem iných aj, že svet je pomalší keď sneží. je 21ého januára a vonku sú Vianoce. cez deň som akurát obrala stromček, hej, my ho mávame tak dlho. a za tmy a úplne potichu, začalo si husto snežiť. auto som mala komplet pod ťažkou vodovou hmotou. ešte ani ráno nie je a už sa robia bačoriny. ale ja tak, odhliadnúc od týchto nepraktických vecí, aké je to sneženie pekné. také pokojné. a práve dnes som si to uvedomila, dôvod, prečo je na sneh taký pokojný a relaxačný pohľad. vtedy sa fakt všetko spomalí. ľudia sa boria, topánky sa snažia odolávať a pohyby sú ťarbavé. aj autá idú opatrne, aby sa nešmykli. ja som si to dnes razila 40kou aj po medzimestskej ceste. bola to blažená cesta. ako dobre je neponáhľať sa. auto zrazu nemalo kolesá, ale akoby sa na tej snehovej ceste kĺzalo, skoro ako sánky. taká pokojná cesta. som zrelaxovaná, ani nemusím ísť na wellness.

dnes som brázdením inernetových vôd zablúdila k jednej starej známej stránke. pred  tromi rokmi som tam zavesila svoju poviedku. že akože do súťaže. chvíľu som sledovala fórum a potom sa to celé chýlilo ku koncu a nakoniec vyhlásili výsledky, ani neviem akým spôsobom. tak nič, povedala som si. veď keby niečo, určite by sa mi ozvali. keďže sa mi neozvali, tak asi nič. dnes sú tomu plus mínus tri roky a zablúdila som tam opäť. našla som totiž výsledky z roku 2009. tá moja poviedka skončila na treťom mieste. je to čudné, že som to zistila takto.

pozerali sme s Medveďom tie Júliine oči. ach. to bola katastrófa. nerozumiem dvom veciam. prečo je to charakterizované ako horor/thriller, keď prvého hororového prvku sme sa dočkali asi až o hodinu aj štvrť? nerátam, že teta behala v priesvitnom mokrom pyžamku. potom ich trochu pribudlo, ale stále to bola len slabá pol hodina z takmer dvojhodinovej metráže. hm. ďalej nerozumiem tomu, že vždy, keď sa mi "horor" nepáči, je tu hodnotený vcelku vysoko, a opačne. ale budiš. ja som dala priemerné tri hviezdy. páčila sa mi kamera. ako sa hrala s diváckym spektrom. nevideli sme tváre, kým ich aj ona nevidela. a zrejme sme mali aj trochu zlé titulky. okrem toho všetkého, páči sa mi španielčina, chcem sa ju naučiť.

dnes som objavila Goldfrapp, pekná muzička. ale aj tak vám posielam túto, enjoy:

ahoj ktokoľvek. ani neviem, napadlo mi, že niečo napíšem. práve sme dopozerali Grave Encounters. nechcela som to pozerať, mala som chuť na niečo, o čom som si bola istá, že bude naozaj dobré. z GE som ten pocit nemala. pôvodne to mali byť Júliine oči, vraj najlepší film roka. odrazu však prišla nálada na túto ducharinu. Lance a jeho afekty ma strašne otravovali, a aj celý postoj toho prazvláštneho osadenstva (ktovie kde vyhrabali Mackenzieho Graya,... aha, on hral v Imagináriu,...) voči tej budove, akoby vôbec nemali dôvod sa báť. hlupáci, toto ma na takýchto hororoch vážne rozčuľuje, hrdinská absencia strachu a zdravého úsudku, ale napokon, o čom by potom horory boli, však? asi po štyridsiatichpiatich minútach som do toho bola úplne vcucnutá. tie surrealizmy ( vďaka Bohu za surrealizmus, mám chuť na Kafku), čo sa tam začali diať! vážna haluška! snová realita: temné bludisko ďalších a ďalších chodieb, strata pojmu o čase, tie ruky! obrovské čierne ruky trčiace zo stien, to ste už niekde videli? vyšinutosť a aj úplne delikátna dávka krvi. ešte tá izba s popísanými stenami, tá má u mňa špeciálne body. a najlepšie na tom všetkom je aj tak fakt, že som nečakala takýto zážitok. tento film dokáže zaručiť oný pocit znepokojivý, presne ako by správny horor mal dokázať. štyri hviezdičky. ten začiatok bol fakt otravný. Lance Preston, typický mamonár. neznášam mamonárov, aj vo filmoch. ale posledných pár desiatok minút som mu uverila aj chlpy v nose. takže žiadne červené Juliine oči zo Španielska (tie zajtra), ale modrých debutujúcich bratov z Kanady. vážne, pozoruhodný debut. dokonca ani čipsy sa mi nechcelo chrúmať, to je už čo povedať. 

a aby som nezabudla, o trailer sa postaral asi nejaký stratég. oceňujem, že doňho nezahrnul všetky scény, ktoré stoja za to, ale tuším len jednu. 

hawk