Matulko_

 

Stalo sa vám už niekedy, že ste sa prebudili zo sna, a želali si aby ešte pokračoval? Čo ak by existoval sen, v ktorom sa znegujú všetky vaše omyly z minulosti, a vaše túžby sa stanú skutočnými? Chceli by ste, aby tento sen nikdy neskončil? Boli by ste preň ochotní vzdať sa reality, so všetkými nepríjemnými zážitkami, a neistými vyhliadkami? Vymenili by ste sen za realitu?

 

Na Počiatok, respektíve Inception od Christopha Nolana som sa chystal veľmi dlho. Najprv som si ho nechal ujsť v kine, nakoniec som sa rozhodol zainvestovať do DVDčka. Toto som odložil, efekty, ktoré som považoval pre mňa osobne za najcennejšie na celom filme (predtým, než som ho videl), som si chcel užiť na veľkej obrazovke, s dobrým zvukom a podobne. Situácia sa však vyvinula inak, než som plánoval. Inception som si pozrel vo všedný utorkový podvečer. Väčšinou, keď nejaký filmový zážitok tak dlho odkladám, bývam sklamaný. Moje očakávania boli v plnom rozsahu predčené, a to nehovorím o vizuálnom zážitku...

 

Nechcem povedať, že by mi Inception neposkytol zadosťučinenie po vizuálnej stránke. Nie je však založený výhradne na nej. Ak ho v mojom subjektívnom merítku porovnám napríklad s Matrixom, má určite „navrch,“ pretože ústredná myšlienka Počiatku je jednoducho silnejšia. Postapokalyptický svet ovládaný strojmi, kde simulujú realitu je jednoducho chabý, oproti nenaprogramovateľnému a bezhraničnému svetu sna.

 

S porovnávaním hneď tak rýchlo neskončím. Často sa stáva, že scenáristi nedomyslia ten, či oný rozmer jednoduchšieho scenára (aspoň v porovnaní s Počiatkom). V deji sa tak vyskytujú medzery, ktoré odhalí aj menej náročný divák. V prípade Inception je tomu úplne inak. Šesť samostatných úrovní snovej reality, ten istý dej, no vždy za iných podmienok. Možno že to bolo tým, ako ma dej vtiahol, možno že boli scenár a réžia tak dobré, ale ja osobne som sa ani raz nezamyslel nad tým, prečo to, či ono nesedí. Klobúk dole, dosiahnuť podobný výsledok pri tak náročnom projekte považujem za filmársky extrém, v pozitívnom zmysle slova. Všetko bolo domyslené. Napriek tomu, že sa jednalo o „sny,“ boli dodržané pravidlá, ktoré pre túto realitu tvorcovia vymysleli. Ak niečo zadefinovali, postavy a všetok dej sa odohrával v rozmedzí týchto hraníc. Čerešničkou na torte bol záver. Ktovie, ako Nolanov sen skončil...

 

Herecké výkony boli veľmi dobré, napriek tomu mám pocit, že snímka na nich nebola postavená. Osobnú zaangažovanosť DiCapriovi nemožno odoprieť, jedná sa o devízu, o ktorej divákov presvedčil už v predchádzajúcich filmoch, Titanicom a Catch Me If You Can počnúc, až po Scorseseho Aviatora a Shutter Island, či Mendesov Revolutionary Road. Na Ellen Page sa veľmi dobre pozerá, svoje herecké schopnosti dokázala už i v oscarovej Juno. Naozaj veľmi dobrí boli i ostatní, ako som už však povedal, spôsob akým bol film natočený upriamil moju pozornosť skôr na dej, než na hercov.

 

Od Nolana som mal doteraz na konte len Insomniu, ktorú považujem za vynikajúci film, a Temného Rytiera, ktorý je síce výborne zvládnutý, osobne ma však neuchvátil. Časom sa určite dostanem i ku ďalším, momentálne je pre mňa z jeho filmov najsilnejším práve Počiatok, ktorý si zaraďujem do TOP 10. Na záver sa určite hodí spomenúť aj výborný Soundtrack, ktorý pochádza opäť raz od Hansa Zimmera.